Mineral
,,Mami koľkokrát ti mám vysvetlovať že kone nie su hračky?Nikdy ma neomrzia!Nestačí ti ako dôkaz že na družstvo už chodím 4 roky?!",,Na túto tému sa s tebou nebudem baviť.Už som ti niekoľkokrát povedala že nie a bodka!"Petra sa nešťastne odvliekla do svojej izby a hodila sa na posteľ.Zase mala za sebou jeden z tých nekonečných rozhovorov s rodičmi na tému kone.Snívala o nich už odmalička,no dostať sa k nim sa jej podarilo až pred 4-mi rokmi.Vždy sa rodičov snažila presvedčiť aby jej kúpili koňa.A teraz,krátko pred jej 14-timi narodeninami si nepriala nič iné len jednu konskú dušu.Len rodičia jej lásku nechápali.A najviac zo všetkého Petru na tom štvalo to,že na chov koníka má výborné podmienky.Bývali na dome,ktorý mal obrovskú nevyužitú záhradu a v nej malú kôľňu,ktorá by mohla poslúžiť ako stajňa.Problém bol len v rodičoch.Petra si nešťastne vzdychla a vytiahla si školskú tašku.
Celý deň v škole sa nedokázala na nič sústrediť.Stále myslela len na to,ako poobede pôjde za koňmi.Chodila jazdiť na družstvo do dediny Zlatnica.Momentálne tam boli 3 koníky,ktoré mala veľmi rada.Neuprednostnovala však ani jedného,pretože vedela že každý deň môže niekto prísť a nejakého odviesť.Kone sa tu totiž striedali takmer každého pol roka.Družstvo totiž kupovalo lacné mladé kone a potom po nejakom čase ich predalo za viac peňazí.Petra si na to najprv nevedela zvyknúť,no po čase si uvedomila že s tým nič nenarobí.,,Konečne koniec vyučovania"!,pomyslela si a rozbehla na na autobusovú zastávku.Ani nemusela dlho čakať,bus prišiel už asi o 3 minúty.,,Polovičný Zlatnica" vypýtala si lístok a sadla si na sedadlo k oknu.Petra rada cestovala autobusom.Vždy si počas cesty mohla utriediť myšlienky.Rozmýšľala,ako by mohla presvedčiť rodičov.Proste musí niečo vymyslieť.Veď po koňovi už tak dlho túži!No už je čas vystupovať.Schmatla tašku a vybehla z autobusu.Bežala asi 500 m cez dedinu až prišla na koniec.Áno tu je to.Brána s nápisom VSTUP ZAKÁZANÝ,nízke ošarpané budovy,obrovský senník.Všetko tak dôverne známe.Nezastavuje sa,beží ďalej tam dozadu k výbehom.A tu ju už vítajú 3 nadšené konské duše.Krásny sivko Sandokán k nej klusá a erdží pri tom.Spoznal ju.Kobylky Anita a Marína len zdvihli hlavu a po chvíli sa opäť začali pásť.,,Ahoj krásavec.Chýbal si mi.Tu máš mrkvičku."šepká mu a podáva mu mrkvu.Keď to kobyly zbadali,hneď tiež priklusali a dožadovali sa svojho podielu.,,Petra?To si ty?Samozrejme koho iného by takto vítali." kričí na ňu Zuzana a usmieva sa.Zuzana bola zamestnankynou družstva-starala sa tu o kone.A s Petrou boli aj napriek veľkému vekovému rozdielu dobré kamarátky.,,Jej ahoj.To vieš,koho s mrkvou by nevítali?"zasmiala sa Petra.,,To je dosť že si prišla už som chcela ísť bez teba."Prepáč skôr som nemohla.Veď to poznáš-blbá škola.",,Každý si to tam musí vytrpieť,ale neboj raz to skončí."odpovedá Zuzana a ohníčky v očiach jej veselo hrajú.,,Dnes si vezmeš Marínu,ja Sandokana.Anita má zase nejaké problémy s nohami.Mala by som zavolať veterinára."hovorí Zuzana ustarostene a pozerá pritom na hnedú kobylu.,,No nič.Vyčisti Marínu,ja idem zatiaľ po sedlá a uzdy.",,OK vaša eminencia." Petra uviazala Marínu o ohradu a odbehla do stajne po čistiace.Našťastie dnes nebola moc špinavá,takže ju mala hotovu za 5 minút.Sandokán bol úplnu čistý,očividne ho Zuzana už dnes čistila.Bol to totiž jej miláčik.Zuzana doniesla sedlá a uzdy.Petra Marínu osedlala a vyšvihla sa do sedla.Bola zástankyňou hesla že najkrajší pohľad na svet je z konského chrbta.,,Pripravená?Vyrážame!"veselo zvolala Zuzana a naklusala.Vyšli z družstva a zamierili smerom k lúkam.Sindibád bol očividne veľmi rád že je vonku,lebo vzrušene ,,tancoval" a Zuazana ho musela neustále brzdiť.,,No mám pocit že dnes si dobre zajazdíme.Sindibád sa nevie dočkať kedy už bude môcť vyraziť a aj tvoja Marína je spokojná."povedala.,,To dúfam.Veď už som na koni nesedela 6 dní.Dnes si to všetko musím vynahradiť!"zvolala Petra a popchla kobylku do cvalu.
